ŽIADNA VÍCHRICA NEVYVRÁTI STROM, KTORÝ MÁ PEVNÉ KORENE. (I. OLBRACHT )

Sila a skaza skryla sa v tebe silná víchrica. Odnáša naše spomienky, predmety nám blízke, láme stromy a hrubé konáre, strháva krytinu zo striech. Čím do väčšieho a neoblomnejšieho sa zapiera pazúrmi, tým silnejšie sa v nej búri zlo a skaza. Naznáša odpor, lebo jej vnútro je stvorené pre víťazstvo. Staré a unavené stromy už dlho bojujú so silnou víchricou. Ich korene sú hlboké, držia sa pevne brál a zeme pod nimi. Skúšané ostrým vetrom zanecháva na nich hlboké stopy, ale ani napriek tomu ich nevylomí, ich korene za tie roky tak zosilneli, že sa nemusia obávať zlej víchrice. Zakaždým, keď sa pokúša ich poraziť, korene ešte viac zosilnia. A ako čas beží, stromy sa aj naďalej túlia vedľa seba, pokojne naťahujú svoje mohutné korene do úrodnej
pôdy, aby sa stromy mohli kúpať v slnečných lúčoch a ponúkať svoj osviežujúci tieň pre potulných. Takto to beží roky a roky, keď bojujú staré stromy proti svojej silnej nepriateľke, ktorá sa od nich opiera a vkladá do nich všetku energiu, aby ich vyvrátila
a tak dosiahla svoju obrovskú ničotu. Korene majú ťažkú úlohu. Predierajú sa pôdou do hĺbok, kde je len tma a chlad, aby stromy mohli pevne stáť, počúvať piesne listov a vánku. Slnko sa smeje do korún, a taká je zložitá povinnosť koreňov, lebo ony samy nikdy neuvidia tú krásu. Niektoré to nevydržali a svojmu stromu prísahu nedodržali, tu veľkú obetu nevzdávali a tak poslali sa do záhuby. Veď víchrica len na nich čakala. Slobodu si dlho neužili a už zaťala do ich kmeňov, aby im dolámala konáre, listy im odpadli, tie krásne stromy, ktoré mohli rásť do výšin a ich konáre poobliekané v zelených róbach tancovať na lúke v žiare mesiaca. Teraz ležia bez duše pri nohách
svojich silných bratov. A to len kvôli ich slabote. Chyba bola v koreňoch, keď neplnili svoju úlohu. Veď mali hľadať živiny, dobrú pôdu a vlahu, aby boli silné a spoločne sa mohli preplietať a predbiehať, ktorý z nich sa dostal ďalej. Bolo im to treba? Veď
zradili samy seba. Chceli dosiahnuť to, čo nikdy nemohli mať. V našom ľudskom svete na nás číhajú oveľa horšie nebezpečenstvá než víchrica. Tá nám strháva strechy, ničí záhrady a spôsobuje materiálne škody, ale skutočné hrozby, ktoré nás ovplyvňujú, ako je vojna, tá chladná, smrteľná ničota, ktorá nás oberá o ilúzie a sny. Zasieva nám do duše skazu, ktorá šíri strach a neistotu. Vojna chápaná ako nezmyselný a šialený boj o moc a bohatstvo. Ľudia sa vo vojne pohybujú ako bábky v zlej hre, kde sú zmanipulované mocnosťou. Zmietaní v neustálom boji, kde na nich z každej strany striehne zlo. Smrť je tam každodenným hosťom. Hmlistú atmosféru a vzduch presievajú pušným prachom a pachom krvi sa ani náhodou nepodobá na idylický život. Človeku sa od malička vštepuje morálka, zasádza sa mu rozdiel medzi zlom a dobrom, aby vedel
vstupovať do správneho vlaku. Ale vojna, tá zlá beštia, ktorá ruší všetky pravidlá, ona
nedbá na náš život, Je ako silná víchrica, čo nás vytrháva z reality a vrhne nás do kolotoča krutosti. Láme náš charakter, ktorý sa vytváral časom a prežitými skutočnosťami. Koľko to stálo úsilia, aby z bytosti vyrástol dobrý človek, a zrazu príde vojna a v pude sebazáchovy, strachu o vlastný život, je schopný vraždiť, klamať, vzdať sa toho, v čo bol tak nesmierne presvedčený. Predsa však existujú ľudia, ktorí sú tak
silne zakorenení v duchu morálky a spravodlivosti, že nezradili seba ani inú živú bytosť a postavili sa proti nej. Dokážeme odolávať aj my? Nielen vojna je ľudskou víchricou, ale aj chudoba, choroby si s našimi životmi robia, čo sa im zachce. Asi tým najkrajším príkladom vernej pomoci iným i napriek zložitým životným situáciám je Matka Tereza. Nemala ľahký život, sama toho veľa prežila. Nenechala všetko tak, neodišla, aby si zariadila svoj život niekde na pokojnom mieste a neporodila deti, aby s nimi prežila krásny život. Svoj život obetovala tým, ktorí už stratili nádej, že by im niekto poskytol
pomoc a postaral sa o nich. Niekomu stačí, keď vidí chudobných ľudí, ktorí umierajú nevyliečiteľnou chorobou a hneď ich to položí. Nevedia zniesť ani len utrpenie iných, ale ona nabrala toľko sily, ktorú našla v duchovnej posile a viere. Nič jej plány nemohlo
zastaviť ani zničiť, bola odhodlaná pomáhať iným. Videla veľa utrpenia, musela bojovať proti prekážkam, ktoré sa jej snažili prekaziť svoje poslanie. V našich dejinách sa skutočný charakter odzrkadľuje v mnohých osobnostiach. Veľa ľudí nám môže byť príkladom ako sa zachovať v ťažkých situáciách, aby sme ich zvládli bez straty úcty nad
sebou samými. Ako si možno vypestovať také silné korene, aby nás ani tá najsilnejšia víchrica nedokázala zlomiť?

Lucia IHRINGOVÁ, 4. G

OBSAH