NA AKÝCH TRADÍCIÁCH SI MÁ ZAKLADAŤ SLOVENSKO

“Dedičstvo našich otcov zachovaj nám, Pane!”, spievame v našich chrámoch. Dedičstvo
otcov. Čo toto slovné spojenie v sebe zahŕňa? Majú staré zvyklosti a tradície v dnešnej dobe svoje opodstatnenie? Je potrebné o nich vedieť a hovoriť? Veď svet nám prináša toľko novôt..... Veľký význam má pre Slovensko rok 863. Na územie Veľkej Moravy zavítali na pozvanie panovníka Rastislava Cyril a Metod. Solúnski bratia k nám priniesli
písmo, učili ľudí, vzdelávali ich a hlásali Božie slovo. Títo vierozvestci sa veľkou
mierou zaslúžili o rozvoj kultúry a vzdelanosti na Slovensku. Nie nadarmo sa nazývajú patrónmi Európy, ktorí slávia svoj sviatok piateho júla. Kresťanská tradícia má teda na Slovensku veľmi hlboké korene. Slováci boli po mnohé stáročia známi ako silný kresťanský národ. No dá sa to povedať ešte dnes? Môžeme na seba ešte stále
zobrať toto pomenovanie? Korene kresťanstva sú síce hlboké, no dá sa ešte s istotou tvrdiť, že sú aj pevné? Kedysi plné kostoly sú stále prázdnejšie. Jednotný katolícky spevník, ktorý je raritou v celej Európe, je dnes vytláčaný novými modernými
piesňami, ktoré sa z roka na rok menia. Mnohé zo starých nádherných piesní nepoznáme a ani sa ich nesnažíme naučiť. Pútnické miesta, ktorých je na Slovensku neúrekom , už nie sú navštevované tak ako kedysi. Na papieri sa síce hlási veľké percento ku kresťanstvu, ale aké to je v praktickom živote? Zachovávame dedičstvo svätého Cyrila a Metoda? Vieme, čo vôbec chceme zachovať? Tradícia je súhrn zvykov, obyčajov a pravidiel zavedených a zachovaných starými generáciami. Pre Slovensko je veľmi významná kresťanská tradícia a nádherný folklór. Ktorá krajina sa môže
pochváliť Betlehemcami, ktorí na Vianoce putujú od domu k domu, aby nám zvestovali, že sa nám narodil Ježiš Kristus? Kto má také veľkonočné spevy, pašie, zvyklosti ako svätenie jedla, šibanie a oblievanie vodou ako my? Jednoznačne by sme mohli odpovedať, že nikto. Naši otcovia k nám boli veľmi štedrí a ich dedičstvo je vo svete
jedinečné a osobité. Ostatné štáty nám môžu len závidieť. Vieme si však vážiť to, čo sme zdedili? Rozvíjame naše tradície a zvyklosti? Hovoríme o nich? Alebo ich ignorujeme a sú nám ľahostajné? Alebo sa snáď až hanbíme za to, čo máme? Áno, je to tak. Pre mnohých, hlavne mladých, sú dnes tradície nemoderné a zaostalé a my sa tak veľmi chceme podobať západnému svetu a byť „in“. Ako môže byť „in“ ten, kto sa
venuje ľudovému tancu, keď vo svete letí niečo úplne iné? Ako môže zaujať ten, kto sa venuje ľudovému tancu, keď teraz je v móde rap a pop? Slovenská tradičná hudba sa
vytráca z rádií, tradičné jedlá sa už nepodávajú v slovenských reštauráciách a domácnostiach. Prečo sa hanbíme za to, čo je v zahraničí obdivované? Folklórne tanečné súbory vždy zožnú v iných krajinách úspech. Turisti prichádzajú na
Slovensko a vyhľadávajú tradičné slovenské výrobky. Kochajú sa z ručne vyšívaných obrusov, z ručne maľovaných veľkonočných vajíčok, Betlehemu zo šúpolia. Míňajú veľké peniaze na suveníry, ktoré si domov odnášajú ako veľké skvosty. Sú očarení našimi nádhernými kresťanskými spevmi a zvyklosťami. Veľkým nebezpečenstvom sa pre naše
dedičstvo stáva aj zjednocovanie Európy. Štáty sa síce spájajú za dobrým cieľom, ktorým je vyrovnanie štátnych ekonomík. No každá minca má dve strany. Každý člen sa zrieka svoje jedinečnosti. Potláčajú sa národné jazyky, do obehu prichádza nová mena.......Áno, aj my sa prispôsobujme a buďme otvorení svetu, ale nedajme si vziať svoju identitu. Dajme vo svete vedieť o tom, na čo sme hrdí na dedičstvo našich
otcov. Slovensko je krajina síce malá, ale máme byť na čo hrdí. Kráčajme v šľapajách našich predkov a rozvíjajme to, čo nám zachovali. Nech je pre nás stále výzvou: “Dedičstvo našich otcov zachovaj nám, Pane!”

Petra SOLIVARSKÁ, 3. G

OBSAH