TAKÍ SME BOLI... .

Kde bolo, tam bolo, dievčatko sa narodilo. Ako každé iné, pekné a milé. No dnes už to už nie je malé, dnes je to hlučné, večne čokoládové s jemným odtieňom blázna.
Tomu sa netreba čudovať... . Pri toľkej dokonalosti predsa musí byť aj malý rušivý
element, veď aj čokoládové sú želé cukríky. Keďže som zástankyňa hnutia – Kvalita nad kvalitu, končím. Zn. Cukrík



Teda už z tej fotky sa asi dá vyčítať, že som bola poriadne číslo, a to mi zostalo aj dodnes. K môjmu dátumu narodenia prislúcha znamenie lev, čo je výhoda, ale nie je to vždy pravidlom. Niekedy mi moja povaha vie prudko „zavariť“. Rada sa smejem, a to je aj počuť. Rada sa obklopujem príjemnými, úprimnými a dobre naladenými ľuďmi, ktorí svojou dobrou náladou a energiou nabijú aj tú moju. Mojím liekom na depresie je hudba a tanec. Z vlastností, ktoré neznášam je určite nedochvíľnosť, falošnosť. Ešte presne celkom neviem, čo chcem v živote robiť, ale tým, čím určite nechcem byť, by som vedela zapísať zošit. Riadim sa heslom: „Buď všetko alebo nič“. Dúfam, že sa vám naše príspevky a vôbec celý časopis bude páčiť.



Vidíte ma? To som ja Veronika maličká. Som ja šašo – bacuľatý, môj úsmev a postoj majú všetci radi. Päste stínam, no čo! Veď sa učím všeličo. Pozrite sa na mňa dobre, z bacuľky sa stalo dievča zvodné. Pekný úsmev vyčarím, všetkých profesorov ním
obdarím. To je totiž moja zbraň, nikto sa neopováži siahnuť mi naň!

Tak to som ja. Aké je to dieťa nevinné, milé a bezbranné. Je to už nejaký ten piatok, čo si presekávam chodníček týmto svetom. Nie je to síce veľa, ale už to prestáva byť málo. Možno nenachádzate v tomto dieťati črty človeka z našich radov, ale naozaj som to ja... každého upútajú moje „crazy" vlasy, sú také od prírody, žiadna „mejbelin“,
ak neveríte, spýtajte sa mojej mamky. Pravda je tiež, že sa dosť hlasno a stále smejem. Akoby to nestačilo, mám vo zvyku veľa rozprávať, to mi ide naozaj
dobre, a keďže nosím okuliare, ktoré nie vždy sú tam, kde by byť mali, nelíšim sa od kolektívu, takže s hľadaním bude problém.



A tak vás všetkých zdravím. Že ešte neviete, kto som? Tak sa to o chvíľu dozviete. Ľahko ma spoznáte podľa stálej polohy mojej tváre, asi takto J a prenikavého smiechu, ktorý počuť vždy, keď ma stretnete. Som jednoducho veselá kopa, pár rúk a nôh, ktorá sa snaží nepremárniť ani jednu sekundu z môjho, zatiaľ nie veľmi dlhého života. Tak čo, už viete?




Meno Monika mi dal ocko už dávno predtým, ako som sa narodila. Naši totiž vždy chceli milé usmievavé dievčatko. Neviem, či sa im to podarilo, ale myslím, že aspoň z časti a aspoň pre niektorých áno. Ľudia, ktorí ma nepoznajú, alebo ma poznajú len trochu, si často myslia, že som namyslená a povrchná. Nie je to však tak. Som skôr hanblivá, hoci to len málokto vie. Mám rada svoju rodinu, kamarátov a mojich psov. Vlastne všetky zvieratá a prírodu. Rada tancujem a čítam. Voľný čas vypĺňam vždy niečím iným. Záleží od nálady. Cez zimu som asi najviac hyperaktívna- chodím sa lyžovať, sánkovať aj
korčuľovať. A mojím najväčším nepriateľom je čas.




Na tento svet som prišiel v marci roku Pána 1987 a ešte som nezomrel. Od okamihu narodenia je môj život bohatý na rôzne zvraty a podivuhodné situácie, resp. činy. Jedným zo zaujímavých skratov v mojom živote je moja prítomnosť na gymnáziu,
konkrétne Katolíckom gymnáziu v Banskej Štiavnici. Na aspoň dostatočné zvládnutie štúdia používajú naši stredoškolskí profesori dostatočne (?) pádne argumenty a keď aj tieto zlyhajú, dostatočné dôvody a podmienky mi poskytnú rodičia. Pochybujem, že chcete, aby som písal o svojich záľubách, lebo určite ich všetci poznáte alebo aspoň
tušíte. Kto nemá ani potuchy - má smolu (alebo rozum©). Viac informácií na matrike, ak narazíte na ochotných ľudí.


OBSAH