STUŽKOVÁ

20.novembra 2004 sa nad Banskou Štiavnicou a jej okolím roztrhla perinbabke obrovská perina. Znenazdajky začali z neba padať nežné biele vločky čoraz väčšie a väčšie a väčšie... Až sa cesty zmenili na vykĺzané trate pre sánky, na ktoré sa premenili
autá. Kalamita.

A my, štvrtáci z Katolíckeho gymnázia sv. Františka Assiského, sme si práve na tento deň naplánovali stužkovú slávnosť. Keďže sme pozbieraní z celého Slovenska, robilo nám veľké problémy prísť načas. Zo zatajeným dychom sme celý deň čakali zvedaví, ako bude ten či tá vyzerať v róbe a chlapci v obleku. Boli sme celí nedočkaví a napätí a v záplave týchto pocitov sme ešte museli tlačiť autá – sánky hore šmykľavými štiavnickými kopcami. Viacerí z nás nestihli prísť na svätú omšu, ktorá bola otvorením nášho veľkého večera. Celebroval ju náš dôstojný pán Imrich Šišulák a do obradov začlenil i posvätenie stužiek, ktoré im pridalo na vážnosti a na cene. Z kostola sme sa s menšími či väčšími ťažkosťami premiestnili do sály na Povrazníku, kde sme sa konečne všetci stretli. Cítili sme radosť, no zároveň nás zaplavoval strach. Konečne sa všetci hostia usadili. Nastalo ticho... Sálu naplnilo očakávanie rodičov. Zaznela hudba, čo bolo pre nás znamením, aby sme vykročili na nepoznanú cestu. Mamičkám vkĺzli do očí slzy, ockovia sa vypínali hrdosťou nad nimi. Stáli sme tam odhodlaní. Prvýkrát dospelí, pred ľuďmi, ktorí nás vychovali. Pred ľuďmi, ktorí nás učili žiť. Stáli sme tam sami. Už nás nedržali za ruky mamky či ockovia. S obrovskou hrčou v hrdle, s ukrytými slzami sme odspievali prvú slohu študentskej hymny „Gaudeamus“. Potom, prostredníctvom prejavov sme poďakovali rodičom, učiteľom, nášmu Dôstojnému. Teraz bol rad na nich. Na tých, pred ktorými sme stáli, ktorým sme doteraz ďakovali my. Najdojímavejší prejav predniesla naša „trojročná“ triedna, Mgr. Irenka Chovanová. Pri jej slovách sa i naše, doteraz skrývané, slzičky predrali na povrch. Boli to slzy smútku za rokmi, ktoré ani nevieme ako, sa stali minulosťou. Naša štvrtácka triedna, Mgr. Lenka Švecová, sa tiež nedala zahanbiť a predniesla prejav, ktorý nás potešil, ale aj poučil. Myslím, že nikto nezabudne na jej slová, že „sloboda ako ohnivá reťaz“. Pán riaditeľ, Ing. Jozef Sivák a dôstojný pán nerozprávali dlho, ale ich slová nám budú ešte dlho znieť.

Po týchto dojímavých prejavoch nastal náš čas. Najprv sme ostužkovali triednu profesorku, pána riaditeľa, dôstojného pána a potom každý jeden z nás predstúpil pred našu triednu a pána riaditeľa, ktorí nám pripli zelené stužky. Táto drobná stužtička, na ktorej bolo žltou niťou vyšité meno, sa stala na chvíľu našou najväčšou pýchou. Po stužkovaní sa nám všetkým prihovorili svojim prejavom rodičia, ktorých zastupovala pani Petrželová. Pripili sme sa na zdravie a zaspievali sme druhú slohu „Gaudeamus“. Po tomto strese nám nechutilo veľmi jesť, pretože nás čakala časť programu, ktorá bola celá len na nás. Okrem rodičovského a učiteľského tanca to bolo naše pásmo zábavy.

Studené ruky, roztrasené kolená, prevleky... Začali sme tabuľkami. Krížom-krážom sme sa prechádzali popred rodičov a hádzali tabuľky s názvami našich domovov pod veľkú tabuľu s nápisom „Banská Štiavnica“. Nasledovalo čítanie z knihy Gymnastikus, kde obzvlášť dobre zahral Boha náš triedny „salámista“ Andrej. Úloha študenta sadla nášmu pojašenému Damiánovi! Po tomto gurmánskom kúsku sme sa pokúšali rodičov obhadzovať vajíčkami, ale niekto ich nahradil pingpongovými loptičkami.

Vsunili sme tam teda „teleshoping“. V úlohách krásnych a zvodných dám bez celulitídy a nadbytočnej váhy sa predstavili naši milí chlapci. Čerešničkou na torte alebo zlatým klincom programu bola paródia na vyučovanie, kde sme výborne stvárnili profesorov a atmosféru na hodine. Prvá bola matematika s pánom prof. Marošom, ktorého výborne stvárnil René, druhá biológia s pani prof. Stračinovou v podaní Janky P. a tretí dejepis s „pani prof. Lenkou, ktorú stvárnila Lenka Š. Dôstojným sa na pár minút stal Peťo a úplným vyvrcholením bola hodina chémie s Ing. Jozefom Sivákom alias Jurajom. Všetci, ako sa zdalo, sa výborne zabávali, keď hľadeli na školu očami študentov, teda nás. Program sme ukončili tým, že z pod tabule s nápisom „Banská Štiavnica“ sme si poodnášali čisté ešte nepopísané tabuľky, čo bolo symbolom nového začiatku o nepoznanej budúcnosti. Konečne z nás opadla nervozita, poprezliekali sme sa opäť do elegantných šiat a oblekov. Začali sme sa zabávať! O polnoci sme ešte rozbili džbán a prečítali častušky, dokonca i na profesorov. Nastala zábava, ktorá pokračovala až do tretej ráno, kedy sme si uvedomili, že tak rýchlo ako ubehli tieto štyri roky na tejto škole, ubehne i čas maturít. Preto sme sa poponáhľali domov cez tie haldy snehu, učiť sa! Bola to nádherná udalosť, na ktorú ani jeden z nás nezabudne do konca svojho života. A tie dozvuky potom...

Anka

OBSAH