SKÚSENOSTI AU - PAIR V NEMECKU.

Myslím, že Nemecko ako jednu zo stredoeurópskych krajín a člena EU, pozná asi každý. Mne sa však počas týchto letných prázdnin podarilo, aby som mohla túto krajinu spoznať aj z jej vnútra. Aj keď som ju už raz navštívila, to ma len naviedlo k tomu, aby som sa do nej opäť vrátila, (aj keď dva a pol mesiaca tu pre mňa neboli dostatočne dlhé). Po prvýkrát to bola školská akcia, ale teraz som sa tam vybrala ako jednotlivec
s vlastnými záujmami. Mojím prvotným zámerom bolo najmä zdokonalenie sa v jazyku, ktorý už študujem skoro 10 rokov, spoznanie kultúry a životného štýlu a zažiť aj niečo neobyčajnejšie, z čoho budem môcť nadobudnúť nové skúsenosti. Už v polovici júna som sa pustila do obvolávania rôznych sprostredkovateľských agentúr. Samozrejme, že nie každá bola hneď pripravená vyslať ma do sveta. Po prvých menších neúspechoch, keď som to už najmenej očakávala, som sa dostala do kontaktu s jednou agentúrou, do ktorej som zaslala svoje formuláre a nastalo obdobie trpezlivého čakania. Tri dni pred odchodom som sa dozvedela, že mi povolili odchod a rodina ma už očakáva. Ako spôsob dopravy som si vybrala autobus, čo však nebola až taká výhodná voľba, keďže cesta do Kolína trvala okolo 14 hodín a o žiadnom výdatnom odpočinku počas cesty nemôže byť ani reči. Po dlhej ceste som sa ocitla v Kolíne, kde na mňa už čakala hlava rodiny, 36-ročný podnikateľ, so svojou staršou deväťročnou zhovorčivou dcérou Fede. Myslíme si, že s nejakými výraznými dorozumievacími problémami pri komunikácii s nimi som sa nestretla. Autom sme sa dopravili do cieľa, ktorým bolo stotisícové mesto Remscheid, konkrétne časť Lennep. V dvojposchodovom dome na mňa už čakala domáca pani Katja Faubel, ich sedemročný syn Nick a jednoročná dcéra Klára. Prijatie v ich dome bolo veľmi milé a priateľské. Ukázali mi moju vlastnú izbu, ktorá bola na druhom poschodí. V prvých dňoch ma
oboznamovali s mojimi povinnosťami. Medzi moje prvoradé povinnosti patrilo starať sa o deti, najmä o najmladšiu Kláru, ktorá bola veľmi zlatým, hravým a usmievavým bábätkom, ktoré si však ako správne dieťa veľmi rado pokričalo. Jej rodičia jej už od narodenia pripravili pravidelný harmonogram dňa, na ktorý si celkom ľahko zvykla. Na tento harmonogram, ktorý tvorilo rozloženie času jedenia, spánku a hrania som si
mala postupne zvyknúť aj ja, aby som sa o ňu mohla dobre postarať. Nebol to pre mňa až taký veľký problém, keďže som si Kláru veľmi obľúbila. So staršími deťmi som trávila čas hrami, alebo som ich kontrolovala pri úlohách. Čoskoro sme sa spriatelili.
Medzi moje povinnosti okrem toho patrilo napr. uloženie špinavého riadu do umývačky riadu, upratanie čistého riadu, prestretie stola a iné maličkosti. Au - pair má právo na jeden voľný deň a ja som si vybrala pondelok. V tento deň sme väčšinou s mojou ruskou kamarátkou Nadjou, ktorá bola tiež au - pair a bývala na vedľajšej ulici,
spoznávali okolie. Medzi pozitívne veci by som zaradila najmä čistotu okolia. Nemci si dosť potrpia, aby ich dom a záhrada boli esteticky a čisto upravené. Veľmi radi sa starali o svoje malé záhradky, ktoré boli pre nich aj miestami oddychu po celodennej práci. Medzi ďalšie klady, čo som si musela všimnúť, keďže som tam bola ako opatrovateľka, patrili školské aktivity, ako aj činnosti po škole. K tejto aktivite ich viedli nielen v škole, ale aj doma a to formou hry. V škole sa organizovali rôzne vedomostné alebo športové súťaže a bolo akosi automatické, že sa do nich zapojili všetci žiaci. Ich
cieľom bolo najmä rozvíjanie detskej kreativity. Po škole im program pripravovali väčšinou rodičia. Staršia Fede navštevovala hip-hop, tenis, golf a okrem toho rada plávala. Nick chodil na tenis a golf a tiež bol odmalička oduševnený pre plávanie. Myslím, že ich záľuba v plávaní a tenise sa prejavila najmä vďaka ich matke, ktorá bola tiež aktívna športovkyňa. Ešte aj malá Klára už skoro od narodenia navštevovala plavecký kurz spolu s matkou, ktorá ju tam prihlásila. V týchto aktivitách vidím pre deti veľké plus, lebo mali možnosť sami sa realizovať, našli si tu nových priateľov a ešte
ich to aj zaujímalo. Aj v obchodoch bol prístup predavačiek dosť iný. Platilo tam pravidlo „Náš zákazník, náš pán.“ Pri reklamovaní tovaru nepadli žiadne otázky, prečo tovar vraciate. Ak ste išli napríklad nakupovať s deťmi do nejakého obchodu, dieťa dostalo vždy nejakú maličkosť z ponúkaného tovaru zadarmo. Páčilo sa mi, že Nemci sa radi
stretávajú so svojimi príbuznými a priateľmi pri dobrom jedle, kedy sa medzi sebou môžu v príjemnej atmosfére porozprávať. Na takýchto stretnutiach som sa často zúčastňovala, keďže som mala dozor nad Klárou. Samozrejme, že sa tam našli aj záporné veci, medzi ktoré určite patrila cena dopravy a služieb. Ceny za potraviny, oblečenie a technika boli únosné aj pre Slovákov. Ceny autobusovej a železničnej dopravy však boli jednoznačne drahé. Veľmi zvláštne bolo, že skoro každý dom bol
ohradený plotom alebo múrom, aby si Nemci chránili pred susedmi svoje súkromie.
Keďže som bývala v dvojposchodovom dome, ktorý si vyžadoval patričnú starostlivosť, pani domu mala najatú upratovačku, s ktorou však mala veľmi dobrý vzťah. Taktiež mali najatú pani, ktorá im žehlila oblečenie a údržbára starajúceho sa o menšie opravy. Domáci s nimi mali dobré vzťahy, pracovali u nich už dlhší čas. Najviac času som strávila s Klárou, a tak som si ju veľmi obľúbila. Fede ma brala ako svoju staršiu a skúsenejšiu sestru, ale aj kamarátku. S Niekom som nebola až tak často, no vždy
sme si mali čo povedať. V tejto rodine sa jednoznačne prejavilo, že rodinné puto je veľmi silné, neplatí to však o všetkých nemeckých rodinách. Dva a pol mesiaca ubehlo neuveriteľne rýchlo, návrat domov bol pre mňa dosť ťažký, lebo už som si na tamojší život a rodinu zvykla. Cestou domov som si v hlave premietala všetko čo som prežila.
Po príchode do Bratislavy, som sa cítila rozporuplne, keďže to bol môj prvý deň na
Slovensku. Môj život sa však vrátil do starých koľají, no spomienky na Nemecko mi zostanú navždy. Dúfam, že ešte budem mať možnosť vrátiť sa do Nemecka.

Slávka




OBSAH